CD

Hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Ladislav Kupkovič sa narodil 17. marca 1936 v Bratislave. Absolvoval štúdium hry na husliach na bratislavskom konzervatóriu a na VŠMU v Bratislave, kde súčasne študoval aj dirigovanie. Od roku 1960 bol členom Slovenskej filharmónie. V roku 1963 inicioval vznik súboru Hudba dneška, ktorý sa zameriaval na interpretáciu experimentálnej hudby. Zaradil sa medzi najaktívnejších mladých skladateľov. Jeho výrazné skladateľské a interpretačné výkony mu v roku 1969 umožnili získať štipendium DAAD na ročný tvorivý pobyt v západnom Berlíne. Po skončení štipendijného pobytu sa rozhodol emigrovať do západného Nemecka a jeho pôsobiskom sa stal Köln. V roku 1973 prijal miesto na Hochschule für Musik, Theater und Medien v Hannoveri, kde vyučoval novú hudbu, hudobnú teóriu a skladbu. V roku 1976 bol vymenovaný univerzitným profesorom. Od sedemdesiatych rokov sa od svojich avantgardných diel začal prikláňať k tonálnej hudobnej kompozícii. Popri úspešnom pedagogickom pôsobení tvorí bohaté a žánrovo rozmanité hudobné dielo, do ktorého patria tri opery, sedem symfónií, koncerty a sonáty, sláčikové kvartetá, drobné virtuózne skladby a stovky filmových, televíznych a javiskových hudieb. S jeho rozsiahlou hudobnou tvorbou, medzinárodne uznávanou, sa slovenskí poslucháči mali možnosť oboznámiť až po roku 1990. V roku 1996 sa stal čestným občanom obce Cífer. V máji 2016 prevzal Mimoriadnu cenu Slovenského ochranného zväzu autorského za významný prínos do rozvoja slovenskej hudobnej kultúry. Ladislav Kupkovič zomrel 15. júna 2016 v Hannoveri.  

CD "Ladislav Kupkovič - Chamber Music for Violin and Piano" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Béla Kéler skomponoval v ranej fáze tvorby 49 neopusovaných valčíkov, väčšinou pre sólový klavír. Počnúc pôsobením vo Viedni vytvoril 27 opusovaných valčíkov pre orchester, ku ktorým väčšinou vytvoril verzie pre husle a klavír, sólový klavír a štvorručný klavír. Vo všetkých valčíkoch udržiava jednoliatosť formy: úvod, päť samostatných tancov a záver. Valčík Nemecká duša, op. 88 dokončil 29. marca 1870. Autograf diela sa nachádza v depozite Šarišského múzea v Bardejove. Premiéra sa odohrala 21. marca 1871 vo Wiesbadene. Valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba, op. 83 dirigoval Kéler prvýkrát vo Wiesbadene 28. augusta 1868 po návrate z Bardejova a je spomienkou na rodné mesto. Úvodné tóny valčíka sú vytesané na Kélerovom náhrobnom kameni vo Wiesbadene. Dielo sa svojho času úspešne porovnávalo s valčíkom Johanna Straussa ml., Na krásnom modrom Dunaji. Dátum skomponovania valčíka Pod talianskym modrým nebomnie je známy. Zrejme ide o jeden z posledných valčíkov, ktorý nebol vydaný tlačou a nemá opusové číslo. Jednotlivé tance majú netradične svoje pomenovania. V závere nazvanom "Zbohom Taliansko" cituje neapolskú pieseň "Santa Lucia". Valčík Posledné hodiny šťastia, op. 100 dokončil Kéler 22. novembra 1872 a prvýkrát zaznel o mesiac neskôr. V introdukcii odbíjajú pomyselné hodiny jedenástu, ktorá uvádza poslednú hodinu hernej prevádzky wiesbadenského kasína v podobe pätice tancov. Skladba sa završuje motívom nemeckej piesne Buď šťastný tichý dom. Valčík Od Rýna k Dunaju, op. 138dokončil Kéler 17. marca 1876 vo Wiesbadene. Prostredníctvom nemeckých a rakúskych motívov sprostredkováva atmosféru dvoch európskych veľriek, blízkych miestam, kde pôsobil. Kompozičnú prácu na Rakúsko-uhorskom valčíku, op. 91 Kéler ukončil 25. januára 1871. V úvode exponuje nápevy uhorskej a rakúskej ľudovej piesne. V priebehu valčíku využíva pôsobivý kontrastný charakter rakúskych a uhorských motívov a uzatvára ho fragmentom Rákociho pochodu a Haydnovej Cisárskej hymny.

CD "Béla Kéler: Valčíky Bélu Kélera pre husle a klavír" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.  

Slovenský skladatel Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1958) patří mezi velké zjevy slovenské hudby první poloviny 20. století. Trnavský se ve své tvorbě věnoval zejména slovenské lidové písni a liturgickým hudebním formám. Komorní hudba v hierarchii Trnavského tvorby zaujímá poměrně skromné místo. Její jediný významný zástupce je Sonáta g moll pro housle a klavír, op. 12 z roku 1904. Obsah skladby odráží rysy autorovy mladé výbušné osobnosti: vtip, melodickou invenci, sklon k lyrice a meditativnosti. Sonáta patří k pilířům klasické slovenské komorní hudby. Slovenský skladatel, performer a tvůrce zvukových instalací Peter Machajdík zaujímá ve světe soudobé hudby unikátní místo. Mezinárodně uznávaným se stal po úspěchu svého multimediálního projektu Intimate Music na festivalu Inventionen 1994 v Berlíně. Machajdík spolupracuje s komorními soubory, orchestry, choreografy, tanečníky, výtvarnými umělci. Komponuje hudbu k filmům a pro divadelní představení. Za svou tvorbu obdržel nejvýznamnější ocenění v oblasti vážné hudby na Slovensku - Cenu Jána Levoslava Belly. Sonáta Rosenberg pro housle a klavír z roku 2010 je skladba jedinečné architektury, která koketuje s minimalismem. Přesto vypovídá o bohatém hudebním a filozofickém myšlení autora. Československé komorní duo premiérovalo Sonátu Rosenberg na festivalu Forfest v Kroměříži. Pro více informací navštivte osobní stránky Petra Machajdíka - www.machajdik.de . Český skladatel Antonín Dvořák (1841 - 1904) se řadí k nejproslulejším osobnostem českého národa. Více než jedno století trvá intenzivní zájem o jeho hudbu v jeho vlasti i po celém světě. Léta 1878 až 1880 jsou v kontextu Dvořákovy tvorby označovány jako slovanské období. Vyznačují se výrazným příklonem k slovanské lidové hudbě a zároveň představují jeho nejplodnější období. Během krátkého časového úseku vzniklo obrovské množství skladeb. V závěru tohoto období napsal Dvořák i poměrně málo hranou Sonátu F dur, op. 57 pro housle a klavír, která je jedinou jeho dochovanou kompozicí nesoucí označení "sonáta". Vznikala skoro souběžně se slavným houslovým koncertem a moll, op. 53 v roce 1880 a v podstatě je jeho lyrickým protějškem. Její obsahový postup k závěrečné veselé větě je stejný jako u koncertu. Forma skladby, motivická práce i zvukové spojení obou nástrojů prozrazují ruku mistra.